Maroko alebo 144 hodin v zajati supov

V inom svete...

Cela tato sialena cesta sa zacina v jednu novembrovu noc. Nastupujeme v Londyne a vystupujeme v celkom inom svete...v Marrakeshi.

Uz v letistnej hale mame moznost zvykat si na spomalenost Marockych uradnikov. Po vyjdeni z letiska sa vrhame na jednanie taxika. Pre Marocanov je vsetko "no problem", aj napriek tomu, ze nas je pat a mame kopu ruksakov, zmestime sa do jedneho taxika. Vzadu sedime styria, ako sardinky a nikomu tu nevadi, ze kufor auta je dopoly otvoreny a z neho trcia nase ruksaky. Taxikar nas vyhadzuje v medine, ktora je akymsi srdcom stareho mesta a je ohranicena hradbami, ktore vyzeraju, ze uz nieco prezili. Ukazuje smerom na nedaleku ulicku, vraj tym smerom je nas Riad (hostel). Skor ako sme stihli vystupit, nase ruksaky uz lezia v akejsi karicke a spoza nej sa na nas vyskiera akysi bezzuby marokanec, ktory si uz masti ruky nad moznym zarobkom. Kazime mu radost a berieme si ruksaky. Najdeme to snad aj bez neho. Ideme uz hodnu chvilu. Jedneho sme sa striasli a dalsi sa na nas nalepili. Vsetci samozrejme maju pred sebou vidinu lahkeho zarobku. My sme im vsak presli cez rozum a spytali sme sa v miestnej lekarni, kde nam mila pani poradila uplne zadarmo. Da sa tu dobre dohovorit hlavne po francuzsky a nastastie mame na to Bronu.

Riad sme stastlivo nasli. Dvere su otvorene a tak vchadzame. A zas sme v uplne inom svete. Z hlucnej spinavej ulice sme sa ocitli v oaze pokoja a ticha ako vysitej z pribehov z Tisic a jednej noci, ktora hra vsetkymi moznymi farbami. Na recepcii niet nikoho a tak sme sa zlozili. V kute sedia dve zeny a jedna z nich sa nam anglicky prihovorila s vycitkou, ze sme sa mohli aspon ohlasit, ze sme prisli. Mysleli sme, ze tam je ubytovana, tak ako my a po vysvetleni sa uz zacala spravat o dost milsie. Zaciname si uz zvykat, ze ludia nie su prave najmilsi a ked su, tak za to nieco chcu. Izby este nie su volne a tak si nechavame veci tam, kde sme si ich zlozili a ideme na prieskum Marrakesha.

Nas riad Doha II je len dve minuty od hlavneho obrovskeho namestia Djemaa el Fna. Hned ako sme sa tam objavili, bol pri nas chlapik, ktory podava Dinovi ruku. Ten vsak odmieta. Podla rad z nasho Rough guide mu hovorim, ze sa mame spravat zdvorilo a priatelsky. A tak na druhy pokus uz podava ruku, lenze trochu sa mu to vypomstilo. No co uz, rada nad zlato. Skor ako sme sa stihli spamatat, Dino mal hada na krku a ja potetovanu ruku. A zistili sme, ze byt primoc priatelsky sa nevyplaca. Samozrejme to nebolo zadarmo. Za tetovanie hennou si sikovna arabka pyta az 100 dirhamov (cca 8 libier). Lenze ja som ziadne tetovanie nechcela! Vsetci sa krutia okolo Dinovho hada a tak volam o pomoc. Dosla Brona a hovori, ze to zjedname na 50 dirhamov, ale pre nas obidve. Zena je pohorsena, vraj to je pod cenu. A tak som sa nastvala a hovorim jej, ze bud potetuje aj Bronu a dostane 50 alebo nic. Vidi, ze to myslim celkom vazne a tak jej asi nic ine neostava. Jedine ze by zavolala nejakeho bratranca a to by sme boli v problemoch...nastastie to cele dobre dopadlo. Obidve odchadzame potetovane, vraj to ma zmiznut do dvoch tyzdnov. Dino zatial bojoval s hadom a nakoniec dal hadiarovi nejaku patku a robi paniku, ze ho postipal. Radsej uz padame odtial, kym nas zas niekto oberie o dalsie dirhamy. Uspesne sme teda zacali prehliadku Marrakesha. Na Djemaa el Fna sa to len tak hemzi vselijakymi obchodnikmi, hadiarmi, farebne poobliekanymi muzmi, zenami tetujucimi hennou, sem tam sa objavi nejaky chlapik s opicou na povrazku a vsade vidiet muzov v typickom arabskom odeve, pripominajucom nocnu koselu so spicatou kapucou. Kopa ludi, no nikto sa nechce fotit, teda nie zadarmo. Aj s mojim 12x optickym zoomom je problem niekoho odfotit. Ludia su tu uz zvyknuti na turistov, ktori chcu vsetko zvecnit a so sokolim zrakom zazru aj toho najnenapadnejsieho fotografa. Fotit na Djemaa je hlavne o rychlosti fotenia a potom utekania...

Spomedzi vsetkych nas na Djemaa zaujal "zubar", ktory ma pred sebou vystavenu peknu zbierku povytrhanych zubov. Idem si to zblizka obzriet, ale po predchadzajucich zazitkoch radsej s poriadnou davkou obozretnosti. Nepotrebujem prist naspat bezzuba. "Zubar" - sarlatan sa ma hned snazi usadit a tesi sa, ze ma dalsiu obet. Nie, nie, nic takeho nebude!

Na namesti je plno stankov s jedlom, susenym ovocim, figami, datlami a pomarancmi, z ktorych vytlacia na pockanie cerstvu stavu. Staci sa na nieco len letmo pozriet a uz vam pohotovi obchodnici ponukaju vyhodnu cenu. Treba sa samozrejme jednat, pretoze vsetky ceny su poriadne nadhodene.

Z namestia, ktore sa nam stalo takmer osudne sa vymotavame a ideme k mesite Koutobia so 70m vysokym minaretom, ktora dominuje hlavnemu namestiu. Skoda, ze je nepristupna nemoslimskej verejnosti. Za mesitou sedia miestni zobraci.

Potom sa snazime najst vraj najkrajsi zo vsetkych marockych palacov, El-Badi. Namiesto toho sme sa zamotali v spleti uliciek a stankov. Dostavame sa do zapletitej situacie, je tu nejako primoc deti, ktore sa nam zas snazia pomoct a nie a nie sa ich striast. Ulicky su cim dalej uzsie. Po dlhociznom hladani sme predsa len nasli. Vsetky palace su tu strazene po zuby ozbrojenymi vojakmi, na ktorych ked namierite objektiv, mozete to v momente olutovat. Dinovi takto vymazali zopar dobrych fotiek obyvatelov Marrakesha.

Sme nachodeni a tak ideme naspat do riadu a ubytovavame sa. Riady su vlastne nieco ako typicke domy v Maroku, ktore maju stvorcovy podorys a su bez strechy. Diera v streche je prikryta len velkou celtou. Izby su po obvode budovy a vacsina riadov nema viac izieb ako sest. Casu nie je nazvys a tak hned vyrazame do Souqs - slavnych trhov v Medine. Je to nekonecna splet krytych uliciek s patricnym zapachom vzhladom k tomu, v ktorej casti trhov sa prave nachadzate. Na nevydrzanie je hlavne zapach koze. Da sa tu rychlo stratit. Skusame najst stanky s farbiarmi kozi, no nejako sa nepodarilo. Je tiez mozne, ze sa stanky presunuli. Kym sme sa motali po Souqs zotmelo sa nam a my sme znovu na namesti Djemaa el Fna, kde sme rano zacali. Odvtedy to tu este viac ozilo. Rozhodli sme sa ist vyskusat marocku stravu v jednej z terasovych restauracii s vyhladom na cele namestie zaplavene svetlom. Po prvykrat skusame typicke marocke jedlo - tajin, ktory sa podava v tradicnych hrubostennych hlinenych nadobach, ktore musia zniest palavu ohna, pretoze jedlo sa v nich dusi niekolko hodin. Ide vacsinou o kuracie alebo ine maso s citronom alebo zeleninou a zemiakmi. Typicka polievka harira je zmesou strukovin, zvacsa fazule a hrachu. Kazde jedlo je podavane s tzv. marockou whiskey - matovym cajom, ktory tu takto vtipne nazyvaju, kedze tu nemaju povolene pitie alkoholu. Neda sa tu zohnat.

Po veceri ideme do riadu, pretoze sa treba trochu vyspat na zajtrajsi velky den, kedy si ideme vyzdvihnut auto z pozicovne.

V zajati supov


Autopozicovna sa nachadza v novej stvrti Marrakesha Ville Nouvelle, ktora je trochu dalej od Mediny a tak vyrazame s celou bagazou na namestie Djemaa el-Fna a dufame, ze tu zozenieme taxik. Ledva sme dorazili na namestie a uz vidime dva taxiky. Zaciname jednat...Taxikarovi strkam pred oci papier s adresou autopozicovne. Hned na zaciatok nam ponukol prekvapivo nizku cenu, asi polovicnu ako sme zaplatili z letiska a tak ani nebolo velmi co zjednavat. O nieco sa nam predsa len zjednat podarilo a o chvilku uz vodic tlaci nase velke ruksaky do kufra, ktory zostane klasicky pootvoreny. Po mensich problemoch s taxikarovou orientaciou v novej stvrti nas taxik konecne zastavuje pred pozicovnou. Za prepazkou je mlady marokanec, ktory nanestastie nehovori anglicky. Zase nas zachranuje Brona s francuzstinou. Cely proces trva dve hodiny, normalne by to bola maximalne polhodina, ale sme predsa v Maroku a tu ma kazdy na vsetko cas. Ja s Dinom potom bezime zohnat atlas Maroka, ale o nom ako sa zda mozeme len snivat. Nie som si ista, ci predavaci rozumeju co myslime pod slovom atlas, kedze tu maju pohorie rovnakeho mena. Nasou poslednou sancou je biblioteca, kam nas odkazali v predoslom obchode. Po atlasoch tu niet ani chyru ani slychu a tak sme nakoniec kupili aspon mapy. Po polhodine zhanania sme konecne pri aute a zvysok posadky je uz nasackovany vnutri a auto starostlivo zamknute. Vraj tam mali kopu okoloiducich navstevnikov. Vzruso zacina akonahle sa pohyname. Pri vyparkovavani sa zrazu objavil chlapik, ktory nas naviguje a potom chce za to svoju odplatu. Vyzera, ze by nam aj rozbil sklo keby sme mu nic nedali. Teraz sa musime dostat nejako z Marrakesha a to bude celkom umenie za pomoci takej mapy, ako mame. Nastastie mladik z pozicovne nechal Broni dost podrobny popis. Aj tak chvilu bludime. Mapa je nanic a ludi sa pytat nemozeme, lebo by sme za chvilu prerobili aj gate. Dobrym napadom bolo spytat sa policajtov, ako sme predpokladali, ti si za svoje drahocenne rady peniaze nevypytali. Netrvalo dlho a sme na vypadovke smerujucej do pohoria Atlas. Po ceste sem-tam zastavujeme na fotenie kasbahs, starych typickych opevneni. Vzdy ked zastaneme, vyroja sa odkialsi obchodnici snaziaci sa predat cokolvek. Dokonca aj mimo dedin, je to az nepochopitelne, kde sa tam beru. Rychlo fotime a utekame do auta, pretoze taky typicky obchodnicek sa vziva az tak do svojej role, ze sa nam pomaly pcha do auta.

Doteraz najvacsi sok zazivame v dedinke Imlil, leziacej vo vyske 1740m v pohori Vysoky Atlas. Prave odtialto sa chceme za par dni vydat na dvojdnovy trek na najvyssi vrch Maroka a severnej Afriky, Jebel Toubkal (4167m). V dedinke vzbudzujeme rozruch. Vacsina turistov asi prichadza miestnou dopravou, ktora v tychto koncinach pozostava vlastne len z taxikov. Na konci dediny sa chceme otocit, ale je tam akosi zivo a zaujemcov o navigovanie je na mraky. Su ako supy okolo nas. Jeden z nich sa dokonca rozbehol za autom a ma riadnu vydrz. Je to dost strasidelne... Potrebujeme co najrychlejsie najst Bureau des Guides, co je nieco ako turisticka organizacia zabezpecujuca serpov a somarov na vystupy. Mame stastie a narazili sme prave na sefika tejto organizacie. Akoby utal carovnym prutikom, v tu ranu sme oslobodeni od tych dotieravych supov. Tak takto to funguje! Predsa je sposob ako sa ich zbavit. Aj preto sa odporuca mat vodcu na treky v horach. Velky el kapitano nas pozyva do chladnej kancelarie, kde mozeme predebatovat detaily. Dohadujeme si teda vodcu a vybavu, platime polovicny depozit a radsej vypadavame, kym sa zas nezacnu zlietat supy.

Pred sebou mame este poriadnu cestu. Prechadzame cez horsky priesmyk Tizi n'Test, kde sa cesta cez Vysoky Atlas klukati ako had. Priesmyk je vo vyske 2092m a cesta nan je nekonecna. Vsetko by bolo v pohodicke, az na to, ze nafta nam ubuda podozrivo rychlo a odkedy sme vypadli z Marrakesha skusame zohnat nejaky Gasoil 350, co nam nakazal chalan z pozicovne. A zohnat ho je zjavny problem. Kapo v Imlile nam poradil, ze ked prejdeme cez Vysoky Atlas, nemal by byt problem zohnat tento druh nafty. To teda dufame, inak bude musiet nase auto jazdit na vodu. V case ked schadzame z Atlasu sa uz stmieva. Je november a tak je uz o siestej tma. Pripajame sa na hlavnu cestu medzi Agadirom a Ouarzazate, ktora je podstatne sirsia ako ta cez horsky priesmyk. Vsetci mame oci na stopkach a hladame benzinky. Skusame to v najblizsom mestecku, no neuspesne. Podarilo sa az v tom dalsom a keby sme mali nejake kanistre, urcite by sme nabrali aj do nich. Teraz uz mozeme bez obav pokracovat do mestecka Ouarzazate, kde sme sa rozhodli prenocovat. Cesta je dllllhocizna...Na mieste sme az okolo desiatej. Ubytovavame sa v jednoduchom hoteli Royal, ktory je neuveritelne lacny (ledva 4 libry na noc). Na nase prekvapenie recepcny je cernoch. Aj ten je pomaly a mrzuty, tak ako kazdy marokanec a kedze sme hladni ako vlci, na izbach len zhadzujeme veci a vyrazame na veceru. Hotel je podobny riadom v Marrakeshi, akurat strecha je uplne odokryta. Asi tu velmi neprsi, sme predsa uz blizko puste. Mestecko je male a o tejto nocnej hodine uplne vymrete. Zda sa, ze vsetky restauracie su uz zavrete a mozno dnes konecne vyuzijeme nasu zeleznu rezervu, liehovy varic. Nakoniec sme predsa len nasli jednu, ktora je otvorena. Nachadza sa na velkom namesti, ktoremu dominuje akasi brana ladena do cervena s vodotryskami. Na namesti je budova pripominajuca zidovsku synagogu. V restauracii nas vrelo privitali. Celkom to tu zije, je plna domacich. Dufam, ze to ze nevidime ziadnych inych turistov nie je nejaky zly znak. Usadzaju nas tak ako v kazdej inej restike vonku. Maju porcie presne pre nas, jeden couscous a ostatne su tajiny, ktore uz pozname z predchadzajucej vecere. Tieto su zas trochu ine. Matovy caj je samozrejmostou. Serviruje sa v takych aladinovskych cajnikoch ako z rozpravky a vacsinou nasladko. S casnikom, ktory je mimochodom jeden z najmilsich a najprijemnejsich ludi, akych sme v Maroku stretli sa rozpravame po francuzsky (teda Brona). Aj ked to trochu trva, kym nam doniesli jedlo. Mame trosku problem, pretoze nas hostel sa o polnoci zamyka a tak chalani idu radsej vybavit neskorsi navrat. Podarilo sa vybavit a tak sa mozeme v klude najest. Teda ako kto v klude...s prichodom nasich porcii sa tu objavila aj miestna macka, ktora si drzo vynucuje cosi pod zub. Utoci hlavne na Zuzku, ktora macky neznasa a tak je o zabavu postarane. Casnik sa ju snazi zachranit a tak si sada obdalec nasho stola na straz. Macka je vsak rychlejsia, ako my vsetci dokopy. Neskor nas chrania pred utokmi tej malej selmy uz dvaja, s dalsim sympatickym marokancom. Asi vsetci okrem Zuzky sme sa skvele bavili. V miestnej restauracii asi uz davno nemali take vzruso. Pred odchodom sme sa odfotili s obidvomi casnikmi a celou miestnou zberbou, co v restauracii sedela. Hlavny casnik nam este ponukol ranajky zadarmo, ale zajtra chceme skoro vyrazit. Pyta sa nas kedy. Navrhujeme najprv o siedmej, ale na jeho vyraze tvare vidime, ze uz olutoval co povedal. Tak sa teda dohadujeme na osmu. Uvidime co z toho bude.

Dobrodruzstvo na Saharskych dunach

Rano sa teda hrnieme na ranajky zadarmo, lenze po nich ani chyru, ani slychu. Jasne, ze je zatvorene. Ranajky teda ozelieme a vyrazame smerom do Sahary. Cesta je dlha, asi 270 km a kvalita cesty tomu nijako nenapomaha. Krajina sa meni od momentu ako sme odbocili z hlavnej cesty veducej do Ouarzazate. Hned za odbockou je nadherny kasbah, stare opevnenie na kopci. Krajina sa razom meni. V dialke vidiet zasnezene vrcholky Vysokeho Atlasu a postupne sa nas Renault Kangoo splha do vysav Antiatlasu, ktory dosahuje asi len polovice vysok Atlasu. Antiatlas je ako to uz jeho nazov hovori uplnym protikladom Atlasu. Je sucheho pieskoveho razu a zvlastnych tvarov. Cesta je vacsinou nespevnena po okrajoch a tak pri stretavke vozidiel z protismeru, ktore nemaju najmensiu snahu sa vyhnut treba brzdit, co znacne spomaluje celu cestu. Autom preliezame sedlo vo vyske okolo 1700m a potom zas dole. Dalsou zaujimavostou je hlboky kanon a akesi zvrasnene kopce z "letokruhmy". Vyzera to ako na inej planete. Po zideni do nizsich vysok ide cesta subezne s riekou, na brehu ktorej su nekonecne oazy paliem. Prechadzame cez mnozstvo dediniek a oaz a mame moznost sledovat zivot takych celkom obycajnych ludi v Marockom vidieku. Vyzera to tu, ako by tu zastal cas. Schatrale domy z hliny, piesku a slamy, mesity a vsade plno ludi, tzv. darcovia organov, ktori zaberaju niekedy aj vacsinu cesty nedbajuc na auta. V najvacsom mestecku Zagora mame povinnu zastavku kvoli tankovaniu. Kym cast nasej posadky nakupuje cosi pod zub, my pri aute mame ine vzruso. Deti sa hrnu zo skoly a tak ako oni pre nas, sme aj my pre nich atrakciou. Hned ako vytiahneme fotoaparaty, utekaju...Vonku je poriadna horucava a tak sa natierame opalovacim kremom. Jedno dievcatko sa odvazilo az k nam a tak jej ponukam krem, pretoze nan pozera ako na zjavenie. Dufam, ze ho nezje. Ukazujem jej, co s tym. Na ruke ma podobnu tetovacku z henny ako ja. Nasi sa vracaju aj s cukrikmi a tie su najlepsim magnetom pre deti. Vsetky sa zrazu priblizili a uz im ani fotaky nevadia. Najde sa medzi nimi zopar ciernych deti, sme uz predsa blizsie k "ciernej Afrike". Zaciname tu sposobovat mensi rozruch a tak radsej odchadzame, kym sa neobjavi nejaky dospelak a nebude chciet poriadny baksis za fotenie vsetkych tych deti...

Pri jednej zo zastavok s vyhladom na okolitu oazu pri nas zastavuje auto. Vykuka z neho podivna trojka, dvaja beduini a cernoch s dlhymi dredmi. Ponukaju nam to, za cim vlastne do puste ideme. Vylet do Sahary na tavach, prenocovanie v beduinskej osade a rano mozno aj navrat. Su velmi priatelski a tak sme ich na zaver poprosili, ci by sa s nami odfotili. A ani za to nic nechcu. Pokracujeme v ceste do M'Hamid, ktora je poslednou dedinou a za nou je uz len nekonecna Sahara. Tesne pred nou nas predbieha Landrover Defender a zastavuje nas zavalitejsi cernoch, ktory nam ponuka podobny typ vyletu ako beduini predtym. Rozhodovat sa budeme az na mieste, uvidime kde nam co ponuknu.

Mestecko M'Hamid je plne "cestoviek" ponukajucich vylety do Sahary od kratkeho niekolko hodinoveho az po niekolko dnove. Skoda, ze mame cas len do zajtra. Kedze casu je malo, pretoze do hodiny treba vyrazit, aby nas nezastihla noc v pusti, delime sa na dve skupiny. Ja s Bronou ideme zistit ake su moznosti v "cestovke" u troch beduinov, ktorych sme stretli po ceste. Ostatni su u cernocha. Nakoniec vyhral cernoch. A ked sme uz zaplatili, zacali nas chytat vselijake pochybnosti. Co ked nas zavlecu do puste a predaju na oblickovy trh alebo ako otrokov, baby do haremu a chlapov na nutene prace...alebo nas len tak unesu a budu chciet vykupne? V tychto koncinach je mozne hocico, aj to, ze sa vratime a nenajdeme auto alebo uz len rozobrate na suciastky. Cernoch sa nam odrazu zda pochybny, na kazdom prste ma jeden obrovsky prsten, ale ako zistujeme, citat ani pisat nevie. Potvrdenku o zaplateni si musime vypisat sami. Jedno je iste, clovek nevie, co tu moze cakat a tak sa treba poistit. Piseme sms s udanim poslednej stopy po nas...keby nieco, aby aspon vedeli kde maju zacat patranie, ak by nas vobec niekto hladal. Do polhodiny by sme mali odist, ale to uz pozname ako to tu chodi. Musime si zabalit veci, ktore si so sebou berieme, ostatne nechavame v aute. Blbe je, ze cela dedina cumi, co by sa im asi hodilo z nasich veci, ktore nechavame v aute. No akonahle sa vo dverach office objavi velky cierny boss, zvedave pohlady prestavaju byt zvedavymi a vsetci sa pracu kade lahsie. Dufame, ze to ale nie je nejaky obavany kapo.

Blizi sa cas nasho odchodu. Boss nas najprv odvaza Landroverom do nejakeho domu, kde si vyzdvihneme tavy, vraj to je jeho dom. Tym by som sa teda nechvalila, mat taku chajdu. Ma nejaku stetku na palicke ktoru si stale pcha do ust. Pytame sa, co to chce byt a dozvedame sa, ze ide o pustnu zubnu kefku. Podla toho v akom ma stave zuby to nevyzera velmi efektivne. Zoznamuje nas s nasim taviarom, ktory nas povedie, ale nehovori ani slovo po anglicky, ani francuzsky. Vola sa Barri. Velky cierny boss nam prideluje kazdemu jednu tavu. Ja mam tu prvu, za mnou je Brona, Zuzka, Jozi a posledny Dino. Ta jeho je nejaka divoka, hodnu chvilu trva, kym ju skrotili a mohol sa na nu posadit, pretoze vydavala neidentifikovatelne divoke zvuky. Caka nas dvojhodinova cesta pustou. Tavy su nastastie zviazane spolu, takze sa nemoze stat, ze sa jedna rozbehne, ked tak vsetky spolu. Taviar Barri sa podchvilou spyta: "Saba"? Veru saba, len keby to tak nehrkalo. Zastavujeme pri prvych pieskovych dunach. Na jednu z nich vyliezame a tavy zatial nechavame dole. Slnko pomaly zapada a piesok meni odtien s pribudajucim tienom. Pokracujeme v ceste. Zo sedenia nasiroko nas uz vsetkych bolia nohy, aj zadok. Po dvoch hodinach vytraseni konecne vidime v dialke akesi obydlie. Predstavovali sme si sice nejake beduinske stany, ale ved uvidime co to bude zac. Spoza domu vykuka akysi beduin alebo tuareg v typickom dlhom odeve a s turbanom na hlave. Tak sme tu, vydani napospas tymto beduinom, ci tuaregom alebo kto to vlastne su. Vedu nas do akejsi velkej miestnosti, farebnej ako z tisic a jednej noci. Nase veci sme poslali inym povozom a este tu nie su. Uz zacina byt aj chladnejsie, tak dufame, ze sa coskoro objavia. Na privitanie sme dostali caj, olivy a oriesky. Tie sme spasli rychlostou blesku, pretoze sme dnes jedli len raz a uz sme poriadne vyhladovani. Popri nasom style cestovania nie je cas na take veci ako jedenie :-). Bodla by aj nejaka vecera, na tu si zda sa budeme musiet este pockat. Zatial sa nam venuje mlady beduin, ktory ma sice mizernu anglictinu, ale nikto v tychto koncinach ju nema o nic lepsiu. Za ten cas co sme v Maroku sme sa naucili, ze musime hovorit pomaly, zrozumitelne a najlepsie nie vo vetach, ale len v slovnych spojeniach. Dostali sme kazdy beduinske meno. Dino dostal honosne meno Alibaba, ako veduci vypravy, Zuzka je Fatima, ja Aysha, Jozino Mohamed (haha) a Brona Chadziva. Mlady si dava dole turban a cuduj sa svete, pod nim ma uplne paradne dredy. Nanestastie si vsimol, ze sa nam babam paci viac bez turbana ako s nim. Uvazuje nam tu svoju satku. Ktovie kolko vsi v nej je...

Po case sa objavil sam velky cierny boss aj s nasimi vecami. Ak nas aj unesu, aspon budeme mat veci :-). V dialke zacina vonat cosi ako vecera. Okrem cierneho bosa sa objavili aj dalsi dvaja pustni muzi a piaty, ktory sa objavuje len velmi sporadicky je kuchar. Ten nech sa radsej neobjavuje vobec a venuje sa priprave nasej vecere! Rozpravame sa s nasimi hostitelmi. Okrem velkeho cierneho bossa, ktory sa mimochodom vola Sbai Ismail vie anglicky len ten mlady dredak. Okrem anglictiny vedia este francuzsky, spanielsky a kopu inych jazykov, ale ziadny z nasich spolocnikov nevie ani citat, ani pisat. Je to priam neuveritelne stretnut ludi, co nevedia pisat, ale vedia niekolko jazykov. Vraj sa ich naucili od turistov. Obdivuhodne! Ostatni dvaja, taviar Barri a dalsi beduin hovoria len po arabsky. Velky cierny boss pochadza z Mali a takisto jeho tavy, ktore su odlisne od tych marockych. Tie jeho su pekne biele, marocke su sfarbene do pieskova. Vyzera to, ze je velavazenym a bohatym obyvatelom osady M'Hamid. Vlastni az 25 tiav. Podnikanie s turistami si tu rozbehol pred 4 rokmi a zda sa, ze sa mu celkom dari. Raz do roka chodi domov do Mali. Na tavach napriec Saharou to vraj trva 50 dni. On ma vsak Landrovera, na ktorom to trva len 5 dni a tak dava prednost modernemu dopravnemu a rychlemu prostriedku pred tavami.

Vecera je pripravena. Co to bude? Zeby tajin? Uhadli ste. A predtym strukovinova polievka harira. Po veceri nasleduje kulturny program. Nasi hostitelia vytahuju bubny a zacinaju. Su akoby v tranze. Zo zaciatku je to fajn, ale monotonne bubnovanie maximalne uspava. Zaspievali sme im aj my pesnicku "Ked si stastny tlieskaj rukami", ktora sa im zda sa celkom pacila. Dokonca sa pridali. Na nich ale nemame. Radi by sme sa uz aj pobrali do spisa, ale oni maju energie a to spievanie ich nejako chytilo. Ked sme im naznacili, ze by uz aj stacilo, su trochu sklamani. Byvame v malych chatickach, je tu dokonca elektrika a v sprche tecie tepla voda. Vacsi komfort ako v lacnych hoteloch po Maroku, kde je tepla sprcha zriedkavostou a sprchu sme teda nemali uz od Marrakesha. Tato tu funguje na solarne panely. Je tu nadherna hviezdna obloha.

Rano vstavame o nieco skor, aby sme si stihli vyjst pred vychodom slnka na dunu, odkial by sme mohli pozorovat vychod slnka. Ten vsak za vela nestal, akurat bola poriadna zima. Ku podivu ranajky su hotove takmer nacas. Spolocnost nam robi dredak. Jeho srandovny smiech pocut nasiroko nadaleko.

Pred odchodom sa este vsetci spolu fotime a velky cierny boss sa s nami luci so slovami: "See you in 50 days in Timbouktou". No to hadam nie...Sadame zas na nase stare zname tavy a po dvoch hodinach vystupujeme bezpecne v osade M'Hamid. Po ceste sme videli nejakeho diveho pustneho kojota. V M'Hamid sa stretavame s velkym ciernym bossom a dredakom. Pomahaju nam zohnat satky, ktore si beduini uvazuju na hlavu do podoby turbanu. Ti vraj nepotrebuju slnecne okuliare, maju na vsetko satku. Dali sme im vyskusat tie nase a veru sa im nejako pacia. Ledva sme ich dostali naspat. Potom sa uz lucime a pred odchodom im este musime slubit, ze im posleme spolocne fotky. Posleme...coby nie.

Zo Sahary az k zasnezenym vrcholkom Atlasu

Z M'Hamid mame pred sebou nekonecnu cestu najprv pustnymi oblastami, az do pohoria Vysokeho Atlasu. Nedaleko filmoveho mesta Ouarzazate si robime zachadzku do Ait Benhaddou, kasbah, kde sa natacali mnohe zname filmy, ako Jezis Nazaretsky, ci Gladiator. Ked sa chceme dostat od parkoviska k opevneniu, musime prejst popri obchodikoch a dotieravych predavacoch. Je az neuveritelne, ako dokazu odhadnut akym jazykom hovorime a vyblabotat zo seba par slov v slovencine. Najcastie su to slova ako "ahoj" ci "zadarmo", no kazdy kto stravil v Maroku aspon par hodin, vie ze tu nic nie je zadarmo. Poniektori mame na hlavach stale beduinske satky, hlavne Jozefovi sa to hodi a vyzera ako pravy arab. Ait Benhaddou je uznany UNESCOM a tak treba zaplatit male vstupne. Po zaplateni sa da vyjst az na vrch opevnenia, odkial je vyhlad na pust a pohorie Atlasu a cele riecne udolie, v ktorom je kasbah postaveny.

Potom pokracujeme smerom do Atlasu. Cim viac sa priblizujeme, tym viac stupame a s pribudajucou vyskou vidiet cim dalej tym viac snehu. Horsky priesmyk Tizi n'Tichka sme presli uz za tmy, ale sneh vidiet aj v tej tme. Je tam strasna zima. Rychlo pokracujeme dalej. Cesta zas klesa serpentinovite dole. Este aj tu sa po ceste pohybuju darcovia organov. Siroko - daleko niet ziadnej dediny, nechapeme kam ti ludia idu. Cesta do Imlilu, odkial chceme zajtra zacat vystup na Jebel Toubkal vedie cez Marrakesh. Horsie bude najst tu cestu s takou mapou Marrakesha aku mame.

V Marrakeshi sa motame a netusime kde sme zamotani. Netrvalo dlho, kym si to vsimol isty chlapik na motorke a tak nam zacal ukazovat smer aj napriek tomu, ze netusi kam chceme ist. Mame ho stale za patami. Davame mu sice najavo, ze jeho rady nepotrebujeme, no to ho asi velmi nezaujima. Na cervenej nam dokonca klepe na okienko. Skusame sa ho striast. Vosli sme do nejakej ulicky, kde sa otacame a zda sa, ze ho uz nevidno. Lenze ako sa vraciame naspat, ciha na nas a uz nam je zas v patach. Neostava nam nic ine, len sa smiat. Len sa bojim, aby ho Dino nahodou nezrazil, ked sa nam mota kade tade v tesnej blizkosti auta. Nakoniec to predsa len vzdal a tak hladame cestu dalej a tentokrat sami. Medine sa radsej zdaleka vyhybame, pretoze odtial by sme sa nevymotali ani za hodinu. Nakoniec sa nam podarilo akoby zazrakom zorientovat a sme na vypadovke na Imlil. V Marrakeshi sme sa chceli navecerat, ale kedze sme mali ine starosti, jedenie sa posuva na neskor. Poslednou dedinou pred Imlilom je Asni a tak sa obzerame, ci este nebude otvorena nejaka restauracia, pretoze uz je dost neskoro. Nocny zivot v dedinkach a malych mesteckach velmi nie je. Nasli sme jedinu restiku. Jozi s Bronou to idu omrknut a prisli s tym, ze uz objednali klasicky posledne zvysky tajinov. V restauracii (ak sa to tak da vobec nazvat) je uz len posledna bezzuba zberba. Stol je uleptany, na podlahe cosi vyliate a stolicky nie su o nic lepsie. Do kuchyne sa radsej nepozerat, lebo nam prejde chut. Asi nam je luto, ze sme este pocas nasho pobytu v Maroku nedostali hnacku, ani nic ine. Toto jedlo by mohlo byt potencialnym adeptom na brusny tyfus ci salmonelu. Ved uvidime...vsetci okrem mna su zaockovani :-)

Po veceri ideme do Imlilu, ktory je nejakych 17km odtial. Prichadzame tam okolo jedenastej nocnej hodiny. Tajne dufame, ze este najdeme otvorene nieco, kde by sme mohli prespat. Dedina je uplne vymreta, len na jej hornom konci je muz robiaci vatru. Ten sa k nam hned hrnie. Hladame ubytovanie Dar Adrar, ten je vsak zavrety a tak nas chlapik vedie dole. Sprava o tom, ze v dedine su turisti sa aj o tejto nocnej hodine rozsirila tak rychlo, ze sa zrazu zbehlo asi 8 muzov, otvorili kvoli nam recepciu hotelu Cafe Soleil a dokonca sa privalil aj sef z Bureau des Guides. Maju medzi sebou nejake tahanice, ale tomu my nastastie nerozumieme. Samozrejme ze ide o nas. V hoteli sme si najprv pozreli izby. Prvy dojem bol dost zvlastny, ked sme na chodbe uvideli kopu piesku a zachodovu misu, ale vysvetlili nam, ze to tam prave prerabaju. Celkom pekny hotel, aj ked dost chladny. Ale ved treba sa aklimatizovat pred vystupom.


Hura na Jebel Toubkal!

Rano vyrazame az o deviatej, takze v pohode stihame ranajky. Sefko z bureau nas zoznamuje s nasim horskym vodcom Mohamedom. Je utly a malej postavy, ale ako sa neskor mozeme presvedcit rychly ako sip. Ide si tu ako na prechadzku. Vraj chodi na taketo "pracovne vylety" niekedy aj 3krat do tyzdna. Pred vyrazenim dostavame traja macky. Cepiny a zvysne macky dostaneme hore na chate. Sefik si na drzo pyta kluce od nasho prenajateho auta, ze nam to preparkuje (len ktovie kam) a vraj ked pojdeme naspat a budeme unaveni, moze nas ist autom vyzdvihnut. Takyto navrh by jeden neuveril. Samozrejme kluce ostavaju tam kde su (v bezpeci mojho vacku) a tak sa sefko citi trochu urazeny, ze mu neverime. Vraj by sme mali parkovanie zadarmo, no myslim ze 40 dirhamov (asi 3 libry), co nas bude stat dvojdnovy parking radi ozelieme.

Tak vyrazame...Z dediny Imlil stupame cikcakovou cestou pomedzi obydlia. Miname stanky a obchodiky so zaujimavym tovarom, prevazne vlnenymi svetrami, kobercami a inymi tradicnymi marockymi vyrobkami. No predavaci na nas marne vykrikuju ich "Ahoj" ci "zadarmo", aj keby sme sa zastavili celkom radi, nie je casu nazvys. Ma to tu taky Himalajsky raz, aj ked som nikdy v Himalajach nebola, takto nejak si ich predstavujem. Za Imlilom sa na nas zavesil akysi "predavac ranajok", ktory sa vlecie za nami aj s tackou s ranajkami. Hovorim nasmu guidovi, nech mu radsej vysvetli, ze o jeho ranajky nemame zaujem, aby nakoniec nebol sklamany alebo nechcel odplatu za to, ze sa za nami vliekol cely cas. Mohamed hovori, ze ide vraj do obchodu. Za Imlilom sa dostavame na velke sutovisko a na jeho konci zaciname stupanie. Asi po hodinke sme "v obchode", ktory ale vyzera skor ako dedina. Na jej zaciatku nas caka mlady berber, ktory je taky zazraty do svojej prace, ze nam ponuka dokonca veci na vymenu za tie nase. Paci sa mu napr. Dinova siltovka, ci ine veci ktore mame na sebe. Nastastie mame vyhovorku, ze musime pokracovat v ceste, aj ked nas vodca si tu dava ranajky. Ten nas ale dobehne raz-dva. Tak sme teda mlademu naslubovali, ze sa mozno stavime po ceste spat. Stretavame tu skupinku poliakov, ktory nam popisuju podmienky vystupu. Musia ale bezat, lebo "my friend" je uz pri nich. Radsej ideme aj my. Cesta zacina viac stupat dolinou, ktora je cela osvetlena slnkom a tak je aj takmer v 3000m prijemne teplucko. Po lavej strane uz vidime nas ciel, vrchol Jebel Toubkalu a ine, nizsie stity, vsetky pod snehovou pokryvkou. Posledny usek cesty uz ideme po suvislej vrstve snehu a ladu a slnko zostava za nami. Vyrazne sa ochladzuje. Vsetci sa obliekaju, len ja hrdinka si myslim, ze to dojdem aj tak ako som, ved chata je uz v dohlade. Aj som dosla, ale cela sa trasuc a s fialovymi perami. Po prichode do chaty sa nas ujal chatar, vraj bratranec nasho Mohameda. Ma na sebe typicky dlhy dekovy habit s kapucou a turisticke topanky, co v tejto kombinacii vyzera dost srandovne. Ubytoval nas priamo na chimney, vraj tam bude teplucko. Uz aby to bolo. Ja sedim cela zmrznuta a nie som schopna sa ani prezliect. Ruky mam na cencul a prsty na nohach tiez. Davam na seba vsetko co mam. V izbe je dost zima a tak si len rozbalujeme spacaky a ideme do spolocenskej miestnosti ku krbu. Sedim tu v capici ako taky snehuliak. Vymakli sme miesto pri krbe, takze najlepsie ake sa dalo. Hned si davame typicky matovy caj na zohriatie. Su asi 4 hodiny poobede a nemozem uverit, ze sedime. Je to snad prvykrat v Maroku, co mame cas na nicnerobenie. Po vystupe do 3200m si to hadam aj zasluzime. Chata ma velmi domacky a pohostinny raz, pri prichode sa treba prezut, su tu vybaveni na vsetko, maju tu aj slapky a chata vyzera ako hocikde v Europe.

Na veceru je harira a tajin, ale uplne iny ako doteraz, nie je robeny v typickych hrubostennych nadobach ako ho pozname, ale na velkych ovalnych tanieroch. Jedla je tolko, ze ho nevladzeme zjest. Po veceri dostavame este typicke kruzky pomaranca so skoricou.

Potom si k nam sada nas sprievodca Mohamed a snazime sa komunikovat. Jeho anglictina je dost lamana, lepsie by to bolo asi po francuzsky. Uz nas vobec neprekvapuje, ze ani on nevie citat a pisat. Ma tri deti a tie vraj chodia do skoly. Hovorim mu: "tak ta mozu naucit citat a pisat" a on sa na to len usmial. "Ty to asi nepotrebujes, ze?" Naco aj? Ma vynosny job a na to citat ani pisat nepotrebuje. Sme soknuti, ked nam povedal, ze ma 27 rokov. Odhadovali by sme mu tak cez styridsiatku. Dozvedame sa, ze to bol on, kto bezal za nasim autom, ked sme sa prvykrat objavili v Imlile. Nakoniec sme sa dohodli, ze po navrate do Imlilu skocime k nemu na veceru, na placky s maslom a lekvarom. Marocania celkovo jedia vela lekvarov, medu a sladkych veci.

Okolo deviatej ideme spat, pretoze zajtra musime o piatej vstavat. Spime na pricniach ako to byva na kazdej vysokohorskej chate. Obavala som sa, ze bude v noci zima, no je take horko, ze sa az neda spat. Problem, kvoli ktoremu sa neda ktovieako spat bude asi hlavne nadmorska vyska. Sice spim, no vnimam kazde suchnutie spacaku ked sa niekto otoci ci pohne. Sem-tam sa zobudime viaceri uprostred noci a sepotom zistujeme, kolki z nas su uz hore. Pred piatou sme hore uz vsetci. Vstavanie je skor vyslobodenim ako problemom. Ideme na ranajky, no moc toho do seba nedostaneme, aspon ja teda nie. O siestej mame vyrazit, no musime sa najprv vybavit do treskucej zimy. Vyrazame s mackami na nohach a cepinom v ruke. Moje macky hnevaju a stale sa mi vyzuvaju, necudo, ked su asi na 8 nohu. Mohamed mi ich obuva asi na trikrat. Crievicky su obute a tak konecne mozeme vyrazit. Zaciname stupat do prikreho svahu rovno nad chatou. Cim viac sa dostavame do sedla, tym vacsia zima a sem-tam nam fuka sneh do tvare. Citim, ako mi omrzaju nohy. Snazim sa to ignorovat, no ono sa to postupne zhorsuje a po chvili mi zacina dochadzat, ze ak pojdem dalej, mozem skoncit s omrzlinami. A to neprosim. Je to boj, lebo chcem na najvyssi vrch severnej Afriky. Bolest v prstoch sa znasobuje a tak je to jasne, poberam sa naspat. Po prichode do chaty to asi hodinu rozdychavam, je to brutalna bolest, od ktorej sa mi tisnu slzy do oci. Som rada, ze som sa vcas vratila. Asi po hodine ked som ako-tak stabilizovana, ale stale na kost zmrznuta zacinam hladat Bronu, ktora by tu uz mala tiez byt. Vratila sa este predomnou, lenze niet po nej ani stopy. Prehladala som celu chatu a nenasla som ani jej topanky. Zacinam robit paniku a oznamujem to chatarovi. Ten sa na chvilu vyparil a taha ma von so slovami: "look, that's her". Ja vidim len akusi miniaturnu postavu v dialke, ale ci je to ona alebo nie netusim. Pytam sa ho, ako si moze byt taky isty. Vraj ma dobry zrak zvyknuty na velke vzdialenosti na horach. A mal pravdu. Vonku je teplejsie ako na chate a tak sme sa usadili pred chatou. Vyzerame tych nasich. V dialke vidime akesi 4 postavy, no v takej dialke sa nedaju rozoznat ani farby. Chatar nam oznamuje, ze to su nasi. A to som si myslela, aky mam dobry sokoli zrak. Su tak daleko, ze sa to neda rozlisit ani na fotke priblizenej 12x optickym zoomom. Nasi poniektori maju dost, vraj tam bola poriadna vichrica a zima. Po prichode si davame caj a asi po hodinke vyrazame dole. Zo zaciatku po snehu a potom si uz uzivame obycajne blato, vsetci uz mame asi snehu dost. Blizime sa k "obchodu", kde nas uz caka mlady berber a pamata si, co sme mu slubili po ceste tam. "Please come to my shop". "Sorry, no time". To taky berber, ktory ho ma na rozdavanie nepochopi. Celkovo ludia v Maroku sa nenechaju casom primoc ovplyvnovat. Kazdy ho ma dost a nikam sa neponahla. Asi ani nevedia pochopit uponahlany zivotny styl priemerneho Europana. Berber je taky otravny, ze aj keby sme ten cas mali, myslim, ze by sme ten jeho obchod obisli. Kedze vidi, ze s obchodom u nas nepochodi, pokusa sa aspon vymenit znovu nasu vybavu za cosi z jeho obchodu. Pacia sa mu moje nohavice..."nie, nie kamarat, tie sa mi este zidu". Priemerny Europan zas len tak nepochopi mentalitu marokanca. Vraj v Maroku sa nikde nedaju zohnat outdoorove veci, vacsina marokancov ich kupuje vo Francuzsku, ale taki ako je nas Mohamed, ktory sa nikdy nedostal za hranice Maroka ich dostavaju od turistov po skonceni vystupu. Dufam, ze necaka, ze dostane cosi aj od nas.

Konecne sa blizime k Imlilu a zacina nam dochadzat, ze sme zas naleteli nasmu serpovi. Do dedinky totiz vedie dolna cesta. My ideme tou hornou a obchadzame cely Imlil. Mohamed aj napriek tomu, ze nam nerozumie ani pol slova tusi o co ide. Pytam sa ho, kde to byva. Hovorili sme mu, ze sa budeme ponahlat, pretoze sa musime dostat do Marrakesha. Ukazuje nam v dialke na kopci jeho dom. Vacsina z nas strajkuje a odmietame sa trepat do akehokolvek kopca. Mohamed nepovedal, ze byva tak daleko. Presviedca nas, ze to je len 15 minut. Pytam sa ho, ci su placky hotove, alebo ich len zacnu robit. Podla marockych pomerov budeme na ne este cakat dalsiu hodinu. Mohamed vidi, ze je zle-nedobre, lebo mu uteka zarobok a tvrdi, ze placky su ready. Rozhodli sme sa teda ist, ale ak placky nebudu, odchadzame. Stvrt kde byva vyzera dost zle, v kopci je tu dom na dome, teda to ani nie su domy, ale akesi pribytky, u nas by to boli mozno mastale. Uzuckymi ulickami stupame hore, sem tam prebehne dieta alebo nejaka kravka. Niektore domy vyzeraju fakt zle, ale asi polovica z nich ma satelity. Z Mohamedovho domu je dobry vyhlad na hory. Vyzera to, ze maju jedinu izbu a kuchynu a byvaju tu este aj s Mohamedovym otcom. Maju tu luxus - koberec, tv a video. A dokonca stol. Chceme zavriet okno, lebo nam je chladno, ale to nema sklo, takze je uplne jedno, ci je otvorene alebo nie. Ako Mohamed sluboval, placky su naozaj ready. Jeme ich s cerstvym po domacky vyrobenym masielkom. Tu o pasterizacii nemaju ani sajnu. No co, prezili sme uz jednu humusacku restauraciu, tak hadam prezijeme aj toto. V hlave sa mi vynara stare zname "Bola nebola, malem ebola". Po veceri dvihame kotvy a ideme k autu. Hadam tam este bude. Je a objavil sa aj sefko, ktoremu vraciame macky. Pri rozlucke s Mohamedom mu Dino nenapadne strka nie maly uplatok, tak aby to nevidel jeho sef. Aj ked si to vobec nezasluzi, pretoze za placky dostal dvojnasobok akeho boli hodne. Ked uz sedime v aute, prisiel za nami a hapkavo nam vysvetluje, ze by sme mu mali este zaplatit za jedlo na chate. Pocas toho sa pozera do zeme. Je to jasne, poslal ho sef...cim viac marokancom das, tym viac chcu.

Radsej uz sadame do auta a ideme od tychto supov k tym v Marrakeshi. Je to ako z blata do kaluze. Najprv vraciame auto, pretoze jazdit a zaparkovat v Medine by bola samovrazda. Taxikom sa nechame doviest k nasmu hostelu v Medine. Taxikar nas znovu okaslal, pretoze nas vysadil nie prave najblizsie. Akonahle sme vystupili, vrhli sa na nas...Su neodbytnejsi ako kedykolvek predtym. Hovorime, ze nemame drobne, vraj nevadi, ale take finty my uz pozname. Nie sme predsa v Maroku prvy den. Pevny krok to isti, aj ked nevieme kam ist. Jeden vytrvalec nas prenasleduje a ked konecne pochopil, ze zo zarobku nic nebude, nadava ako pohan. Zbavili sme sa jedneho a druhy je za nami. Budeme potrebovat pomoc, no naozaj nemame drobne. Zrazu som zbadala zenu a ta to isti. Brona sa jej pyta po francuzsky a dostavame radu zdarma. Nasli sme nasu ulicku, ktora je uplne uzucka a kryta. Vyzera to tu dost nebezpecne. Tam sme natrafili na jedneho chlapika, ktory sa nam snazi pomoct a vyzera, ze za to nic nechce, preventivne mu oznamujeme, ze nemame peniaze. Naozaj nic nechce, je jeden z mala. Nevie ale presne kam ist a tak nas zveruje takemu staremu strbavemu arabovi a to uz nam je vsetkym jasne, ze to zadarmo nebude. Dino nastastie vyhrabal niekde patku. Klopeme na dvere guesthouse. Otvaraju nam dve francuzsky, ktore su tu ubytovane a volaju majitelovi hostela. Cakali nas tu totiz rano, ale kedze sme zmenili povodne plany, prisli sme az vecer okolo deviatej. Majitelovi Mohamedovi ani netrvalo dlho kym prisiel. Je strasne fajn, asi prvy inteligentny marokanec, ktoreho tu stretavame. Ma neuveritelne plynulu a zrozumitelnu anglictinu. Ochotne nam ukazuje cely guesthouse. Dole je kuchyna a velka spolocenska miestnost. Guesthouse je taky isty ako vsetky riady, teda s otvorenym stredom a na jej streche je terasa. Nasa izba je uplne uzasna. Dole je velka postel s baldachynmi a na hornom poschodi su dalsie 3 postele. Pod poschodim je obrovska kupelna, umyvadlo je z kamena. No, skratka nadhera. Skoda, ze odtialto uz zajtra odchadzame.

Vecer mame v plane ist minut posledne dirhamy do Marrakeshskych Souqs - nocnych trhov, no mame tu maly skrt cez rozpocet...zacalo liat ako z krhly. Cakame kym prestane a tak si varime z nasich zeleznych zasob. Aspon sme ich nebrali nadarmo. Vzdy ked chceme uz vyrazit, znovu sa rozprsi. A tak z nakupov nie je nic :-(. Balime.

Rano odlietame. Bali sme sa, aby sme o siedmej rano zohnali nejaky taxi, no to by asi nebol problem ani o tretej v noci. Natrafili sme na dva taxiky, ale su male a tak ideme dalej. Taxikari za nami kricia, ze sa mozeme rozdelit. Zjednali sme si ich teda obidva za tolko, co by sme dali za velky a mame to dokonca bez tlacenia. Vonku je uprsane pocasie a zla viditelnost, no nikto si nezapne svetla. Najlepsi su motorkari, ktorych takmer nevidiet...hotovi samovrahovia.

Sme na letisku a vstupenim do letistnej haly sme znovu v nasom storoci. Uz ziadne jednanie ani utekanie pred supmi. Na jednej strane ulava, na druhej tuzba vidiet viac z tejto fascinujucej krajiny. Mozno nabuduce. Maroko je ako nikdy nekonciaci pribeh z Tisic a jednej noci...a my sme mohli byt aspon nakratko sucastou tohoto pribehu.